Nie každý si môže vyskúšať svadbu

Vo Valalikoch bolo parádne

Cestou do Valalík mi v hlave prebiehajú rôzne myšlienky. Idem na svadbu, no ženícha, ani nevestu nepoznám. Dokonca ani nikoho zo svadobčanov. Iba ak z videnia pri akciách v mikroregióne. Som oblečená ako do práce, nenesiem svadobný dar a netuším, čo sa bude podávať na svadobnej hostine. Isté je len jedno, idem na tretí ročník Valalickej krojovanej parády, na ktorej obnovia staré svadobné zvyky a obyčaje zo začiatku 20. storočia.
Na obecnom úrade je rušno. Toľko ľudí v krojoch som už dávno nevidela. Muži, ženy, mladí i starší. Všetci. Vlastne skoro všetci. My, čo nemáme kroje, len tichučko dúfame, že nám dovolia nakuknúť do sály aspoň jedným očkom. Vstup bez kroja prísne zakázaný.


Generálka. Každý vie, čo má robiť, kam ísť. O chvíľu už polovica svadobných hostí cestuje do domu ženícha. Druhá smeruje k neveste. Kameramani nás sprevádzajú. Celý priebeh totiž spracujú do dokumentu. Niektoré momenty už aj odvysielali v relácii Kapura, kapura na STV. Prechádzame cez celú dedinu, svadobčania spievajú, ľudia vychádzajú z domov a fotografujú.
Čakáme na nevestu pred kostolom. V minulosti sa budúci mladomanželia stretli práve tam. Teraz už ženích chodí po nevestu domov. Ponúkajú nás koláčmi, to na svadbe nesmie chýbať, objavuje sa aj fľaša. Do kostola vchádzajú a vychádzajú, pár efektných záberov. Ako inak, veď celé to je iba akože. Vchádzame dverami na fotobunku.  Na obecnom úrade sa schádza už kopec ľudí. V tlačenici nevidno, čo sa deje pred vstupom do sály. Čosi sa rozbíja. Overujú sa upratovacie schopnosti mladomanželov. Balkón praská vo švíkoch, v sále sa začína program. Najprv sa hovorí, ako sa do seba zaľúbili, potom o stretnutí pri rozmarínoch a tiež o odpytovaní. A nakoniec prichádza na rad hovädzia polievka... a hostina s tancovačkou, Paradnymi ňevestami, Bakšanmi i sólistami z folklórnych súborov Hornád a Železiar.
A tak spolu žili, až kým nepomreli....

Katarína Šimková, Abovský hlásnik 04/2008