JAK PISAC A ČITAC PO HUTORACKI - 3. časť

Ypsilonu sa vo východoslovenských dialektoch nebojíme. Lebo ho nemáme!    

     Ak by si kodifikátor spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr zobral za základ tvorby spisovného jazyka skupinu východoslovenských nárečí, tak by ho mnohí z nás velebili. Prečo? – Preto, lebo by sme nepoznali tvrdé „y”, ypsilon. Všetky slová by sa písali s „i”. Ako žiaci by sme tým pádom v diktátoch a následne v živote nerobili tie nepopulárne „tvrdky“. Toto pravidlo o písaní iba jedného „i“ platí  temer vo všetkých východoslovenských nárečiach, teda aj našom abovskom. Vo všetkých abovských slovách píšeme výlučne „i”. Na ypsilon ani nepomyslíme. V našom abovskom (ale aj spišskom, šarišskom a zemplínskom) nárečí ten „nešťastný“ ypsilon jednoducho neexistuje.

     Pri zápise nárečových slov z hovorenej podoby do písanej (transkripcii), slová, v ktorých sa mäkká výslovnosť pôvodne tvrdých spoluhlások v spojení s „i”, vyjadrí mäkčeňom. Písmeno „i” používané v nárečí totiž žiadnu hlásku nezmäkčuje. Preto píšeme nárečové slová tohto druhu s mäkkou výslovnosťou ako: ľiter, čerkľi, bľindaci, gavaľir, saňitka, ďivadlo atď. s mäkčeňom. Na druhej strane nárečové slová: diľa, dihac, dirgac, dim, tinta, finišovac atď. vyslovujeme tvrdo.
     
     Pri dialekte platí zásada: Píš, ako počuješ. Ak si toto pravidlo osvojíme, ľahko pochopíme, prečo sa v zápisoch našich ľudových piesní a iných textov v dialekte používa len „i“ (a nie aj „y“) a toľko mäkčeňov. Preto napríklad známa východoslovenská ťahavá pieseň má takúto grafickú, písanú podobu: 

A jaki ja parobeček premili, idzem sebe od frajerki v dzeň bili,
[:idzem sebe za sipanu dražečku, dražečku, piskam sebe na dubovim ľistečku.:]

     Na tomto texte piesne si môžeme vysvetliť zápis a výslovnosť slov, v ktorých je samohláska „i“. V slovách premili a bili vyslovujeme tieto slová tvrdo, ako: premily a bily, lebo spoluhlásku „l“ nasledujúca samohláska „i“ nezmäkčuje (ako sme uviedli vyššie v druhom odseku tejto časti). Čiže „l“ vyslovujeme tvrdo, lebo nie je nasledujúcou samohláskou mäkčené na „ľ“. Naproti tomu v slove ľistečku je použité písmeno s mäkčeňom, čiže graféma „ľ“, preto toto slovo aj takto vyslovujeme – mäkko: ľistečku. Súčasne nám tento zápis demonštruje to, že v písanej podobe nášho nárečia nepoužívame „y“ (tvrdé „y“ – ypsilon), ale len a len „i“ (pozri výrazy: od frajerki, za sipanu..., na dubovim...).

Karol Dzugas