O našej abovskej identite - 4. časť

O ĽUDOVEJ DUCHOVNEJ KULTÚRE

    Uvažovanie o vlastnom názve ABOVA a jeho symbolu rieky Hornád i o nárečí obyvateľov v predchádzajúcich častiach seriálu nevzbudzovalo nijaké pochybnosti o tom, že sú pevnou súčasťou našej abovskej identity. O ďalších znakoch, napr. ľudovej duchovnej kultúry, sa to zrejme jednoznačne tvrdiť nedá. 

  Zoberme si ĽUDOVÚ PIESEŇ. Máme ich neúrekom. Krásnych. Spievame si ich všetci a pri rôznych príležitostiach. Ale ktoré z nich – svojou melodikou, rytmom, tempom a ďalšími prvkami – sú typické len pre náš Abov? 
  Zrazu zisťujeme, že tie, o ktorých sa odvážime uvažovať, že by nimi mohli byť, si veselo spievajú, s trochu iným textom alebo pozmenenou melódiou, aj ľudia v Šariši alebo Zemplíne. Žeby nimi mohli byť tie, v ktorých sa spomína niektorá naša abovská lokalita, mesto alebo dedina? Určite by k nim mohla patriť nám všetkým známa pieseň Na košickej turňi dva holubki šedza. Obrazne a pritom nezameniteľne predstavuje Košice ako naše "hlavné mesto", teda ako reprezentanta našej abovskej identity.  

    A čo ĽUDOVÝ TANEC? Karička, čardáš, krucena, polka, valčík... V ktorej inej etnograficko-nárečovej oblasti ich nepoznajú? Ľudové piesne, tance aj ostatné formy duchovnej kultúry (zvyky, obyčaje, atď.) neostávali na mieste svojho vzniku, ale šírili sa do blízkeho aj širšieho okolia najrozmanitejšími spôsobmi. Navyše pretvárali sa aj do podôb, ktorých "rodisko" sa už ani nedá určiť. Stali sa súčasťou širšieho – východoslovenského – celku, vyznačujúceho sa viacerými spoločnými znakmi odlišnými od súborov znakov stredného a západného Slovenska. Napriek tomu môžeme o nich hovoriť ako o znakoch našej užšej, abovskej identity. 

                                                                                                      Ladislav Bartko