Nižná Myšľa očami Phos

Kultúrne i prírodné bohatstvo dediny Nižná Myšľa už dlhé roky lemuje kroky a pokojné nažívanie si svojich obyvateľov, ktorí sú medzi ľuďmi z priľahlých dedín známi svojou typickou hrdosťou. Uplynulé týždne však zmenili doterajšiu atmosféru, to, čo postihlo obyvateľov Nižnej Myšľe, sa už netýka obecnej hrdosti, tu ide o prejav vzájomnej ľudskej pomoci a empatie.

Dážď, ktorý vyústil do pocitov strachu, obáv, sĺz i beznádeje. Neúprosné nariekanie neba, kedy pôda po nohami stratila svoju rovnováhu. Pojem tepla domova zrazu zmenil svoj význam. Hladina riek sa dvíhala, preplnené koryto jednej nestačilo prijímať druhú, to bolo evidentné, no čo prišlo nadránom, nikto nečakal. Pukot, rachot, lietanie plechov. Cesta asi týždeň stará sa lámala. Čo môže prebehnúť mysľou človeka, ktorého v hlbokých nočných hodinách prebudí búchanie policajtov na dvere a svietenie baterkami do okien. Rýchla evakuácia. Prečkávanie hrôzy. A výsledok ako po zemetrasení, zvlnené i prepadnuté cesty, pôdou vytlačené múry i ohrady, zdemolované kostolné schody. Jeden z domov pritom začal praskať už dva dni pred týmto nešťastím a o týždeň sa zrútil. To už jeho obyvatelia boli chránení v náručí svojich blízkych. Roky vyskladané tvrdou prácou a odriekania zanechali len žmolenie kabely so základnými vecami medzi prstami. Vtedy to bolo len ich záležitosťou, teraz sa to týka všetkých.

Praskanie. Nielen zeme, stien, ale aj srdca. Nasledujúci deň v znamení vody, ktorá zalievala dvory a pivnice. Premočené šľapaje, drsné škáry, dni a noci bez spánku, a keď predsa len chvíľa spánku, tak bez pokoja. A ďalšie zosuvy pôdy. Čas na premýšľanie nad krutou hrou prírody, nad skúškou ľudských síl a vytrvania, neostáva. Prítomnosť je teraz. Bolo a mali, bude a nemajú. Ticho po búrke.

Stratili strechu nad hlavou. Múry, ktoré vytrvalo budovali, zmenili svoje pôvodné rysy, ale majú ešte to ľudské, to, čo predsa dáva nejaký zmysel. Súdržnosť a pomoc blízkych, ale aj ľudí dovtedy nepoznaných. V rukách im ostalo pár útržkov z dní, keď život pretekal tou cestou starou – známou. Pohľad na dom, ktorý zatiaľ ešte stojí, no bývať v ňom sa už nedá, strach nepustí. Niektorí túto obavu prekonali, museli, pretože nie každá otázka „a kam ísť?“ dáva aj odpoveď. A stena naďalej praská. Iné rodiny nemali možnosť sa rozhodnúť, pretože ich domy sú neobývateľné.

Fyzická i psychická vyčerpanosť týchto ľudí stavia zlosť a nariekanie na druhú koľaj. Únava. Svah pred jedným z postihnutých domov sa zosunul, stromy sa prepadli o poschodie nižšie. Ťažko tomu uveriť. Zdá sa, že to takto bolo vždy. Tento dojem však narúša búda, ktorá akoby na stračej nôžke je podopretá naskladanými kameňmi. Ak sa tá zosunie, bude to pre nich znamením odísť preč, vysťahovať sa. Zostáva len čakať. Niekto povzbudzuje v sebe ešte nádej, iný nie.

Mali domy dva, starší po rodičoch a novší, ktorý si postavili sami. Mali domy dva, o ktoré prišli. Ostal im ešte ten tretí, ten hore v tichu miestneho cintorína. A smiech cez slzy. Zbúrať. Drsné rezonovanie slova. Spokojnosť v týchto domoch už nemá miesta. Možno v pripravovaných kontajneroch. Možno...

Katastrofický dej a ešte hrôzostrašnejší dopad na ľudí však nie je námetom pre skvelý scenár ani dobrou atrakciou pre turistický rozmach. Občas na to človek zabúda, pokiaľ sa to nedotýka práve jeho. Dennodenné obliehanie nižnomyšľanských chodníkov, obzeranie ničivých následkov a nedôstojné obmedzovanie súkromia dvorov cez otvory v bráne. A pritom niekedy stačí tak málo, podísť k tomuto človeku a vypočuť si jeho slová. Toľko toho majú čo povedať. Ale pomôcť môže aj prosté ticho, rozprávanie bez zbytočných slov, kedy oči prehovoria. Dotyk ruky, pohladenie. Títo ľudia nie sú predsa prázdne stroje, to hádam rozumu netreba pripomínať. Je pravdou, že niektorí cítia nespravodlivosť, očakávajú odškodnenie štátom, finančnú dotáciu. Majú na to právo?!

Voda v zaplavených pivniciach začína zapáchať, nervozita prediera sa na povrch. Objavujú sa slovné útoky medzi obyvateľmi, každý si chce zachrániť svoj majetok bez čo najväčšej ujmy. Iní to už vzdali. Oblasť zosunutej a zosúvanej pôdy už nikdy neposlúži na postavenie nového domu bez obavy, že sa to všetko raz vráti. Geologické vrty a podrobný prieskum, ich drvivý výsledok nezvráti túto skutočnosť. Azda pre budúcnosť. Teraz nie. Ľudia sa pýtajú, prečo sa tento fakt nezistil skôr, podstatne skôr, ešte predtým, ako sa začala výstavba domov. Prečo nikto neprikladal dôraz na už dávnejšie praskliny, ktoré sa prejavovali na stenách kostola, cestách i cintoríne. Prečo ich nik nevaroval. Alebo varoval? Vedeli a napriek tomu stavali? Prečo kompetentný vodohospodársky podnik pre túto oblasť priebežne nevypúšťal vodné dielo Ružín? Môže zato človek sám, jeho zanevrenie na zem, po ktorej kráča, na prostredie, v ktorom žije, alebo je to vedomé upozornenie prírody na to, že človek nikdy nad ňou nezvíťazí? Ťažké otázky a ešte zložitejšie odpovede, zakliaty kruh. Zrak sa častokrát odvracia iným smerom, hľadanie vinníka sa začína vždy od toho najvzdialenejšieho.

Niekedy sa asi musí obetovať menšie na záchranu väčšieho. Teraz je potrebné vytrvať. Človek vie byť veľmi silný, aj keď okovy mu podlomia kolená. A dni plynú ďalej...

Ivana Pástorová
OZ PHOS