Keď maturujete 118-krát...

Viete, že bezpríspevkové darcovstvo krvi je vo svete skôr zriedkavosťou? Len pár krajín systematicky oceňuje pravidelných darcov krvi – napríklad Slovensko, Česko, Rakúsko či Holandsko.
Keď som sa zhovárala o darcoch krvi s Helenou Kmetzovou, riaditeľkou územného spolku Košice-okolie Slovenského Červeného kríža, medzi prvými z nášho regiónu Hornád spomínala rodinu Karajosovcov zo Ždane.

Slovo dalo slovo a ocitla som sa v obývačke rodiny Karajosovcov v Ždani. V príjemnom rozhovore s „krviprajnou“ štvoricou. Otec Martin má 55 rokov, pracuje v U. S. Steel Košice a dosiaľ daroval krv 118 ráz. Hovorí:
   „Začal som dosť neskoro. Darmo ma kolegovia volali, nereagoval som. No raz som to skúsil a potom som už nevedel prestať. Netrpezlivo som čakal, keby budem môcť ísť na ďalší odber, po ňom som sa upokojil. To som ešte začínal v nemocnici v Šaci, tam som získal za 40 odberov zlatú plaketu. No krvné doštičky tam neodoberali, tak som išiel na zrekonštruovanú transfúznu stanicu do novej nemocnice v Košiciach. Verný som jej dodnes.“

Hovorí sa, že darovanie krvi je maturitou života. Syn Ján má 23 rokov, študuje na Technickej univerzite, no maturít má už 41! Tú na klasickej strednej škole a ostatné za odbery životodarnej tekutiny. Vnímam, že otec mu je vzorom, chce sa mu vyrovnať a vari ho aj predbehnúť. Ján s hrdosťou vraví:
   „Otec začínal vo veku, keď ja už mám zlatú Janského plaketu. Možno som jej najmladším držiteľom v našom mikroregióne.“
Nápadov má dosť. Viacero realizuje ako poslanec v Ždani, kde pôsobí v obecnom zastupiteľstve prvé funkčné obdobie. Rád by videl celú svoju rodinu napríklad na plánovanom Behu Ždaňou. A ako oslávil svoje osemnáste narodeniny? Darovaním krvi na transfúznej stanici! Sprevádzala ho najbližšia rodina. Mamka Monika sa smeje:
   „Iní idú na oslavu do kaviarne, my sme spolu išli na transfúzku.“

Reč sa tak celkom prirodzene zvrtne na nápoje a koláče. Monikina mama a otec pôsobili na transfúznej stanici v Michalovciach a jej mamka – sanitárka okrem iného nalievala darcom poháre červeného vína. Zhodou okolností venujem pani Monike počas návštevy najnovšie číslo krásneho časopisu Torty od mamy, ktoré naša agentúra, tvoriaca aj Abovský hlásnik, vytvorila a rozvíjala päť rokov. Pani Monika otvorí časopis práve na strane s receptom na dobošové rezy. Zasmeje sa:
   „Ach, koľko som sa ich napiekla! Až toľko, že už som s nimi prestala. Ale na Vianoce sme voľakedy piekli s dcérou asi 15 druhov zákuskov a teraz na Veľkú noc asi päť druhov.“
Mamka Monika aj dcéra menovkyňa darovali krv jedenásť ráz a ak budú môcť, darujú opäť. Mamka je zdravotnou sestrou a dcéra pracuje na Okresnom úrade v Košiciach.

Brat pána Martina menom Štefan, jeho syn Daniel aj Štefanove sestry Amálka i Jolana tiež sú darcami a darkyňami životodarnej tekutiny. Pýtam sa Karajosovcov: Prečo to robíte? Od všetkých prítomných dostávam unisono odpoveď: Pre super pocit. Preto, že krv je nenahraditeľná. Netreba sa báť a ani vzdávať. Nie je to šprint, ale maratón. „Dostala som raz sms: Vaša krv dnes zachránila život,“ hovorí Monika Karajosová. „Viete si predstaviť niečo krajšie?“


Pripravila Katarína Čániová
foto: Katarína Čániová

Uverejnené v Abovskom hlásniku č. 1/2024