Spomienky, čo nevyblednú

V tú noc bola veľká zima. Z misie KFOR v Kosove sa 19. januára 2006 vracali dve lietadlá so slovenskými vojakmi. Na palube jedného z nich bolo 42 pasažierov a členov posádky. Pád do husto zalesnených maďarských kopcov – už na dohľad košickej pristávacej dráhy – prežil jediný z nich. Žiaľ, 35-ročný Pavol Cigaš z Geče to nebol.

Ani po 20 rokoch spomienky nevybledli. No štyri Paľove sestry a jeho mamka Helena už dokážu na brata a syna myslieť aj s úsmevom na tvári. Zachovávame si ho v pamäti takého, aký bol, tvrdia svorne. Otázka znie: ako by ste Paľa popísali jedným slovom? Odpovede sa podobajú. Poriadkumilovný. Cieľavedomý. Lojálny, zodpovedný, rozumný. Nebol veliteľským typom, do armády ho neťahala snaha riadiť iných. Bol skôr poslušný, plnil rozkazy. Dobrák, nekonfl iktný.

„Odmala kreslil tanky,“ spomína mamka. „Autá a motorky, to bolo jeho. Ale jazdil zodpovedne, vždy podľa predpisov. Alkohol nepil, nefajčil,“ dodáva najmladšia sestra Mária Ďulová z Geče. „Mal vynikajúcu kondíciu, cvičil. Dokázal prejsť náročnými psychotestmi.“ Ďalšia sestra Helena Eliášová z Vyšnej Hutky pamätá, ako jej syna učil strýko jazdiť na motorke.

Krok proti prúdu

Keď ukončil valalickú základku a dopravné učilište (dnes SOŠ automobilová), dorobil si maturitu a po vojenčine pracoval ako automechanik. Zlom mu v živote nastal v apríli 1995, keď sa prihlásil do ozbrojených síl. V tom čase si túto kariéru volil málokto. Prakticky hneď po výcviku ho tak vyslali do misie Organizácie spojených národov UNPROFOR, ktorá pred 30 rokmi strážila ťažko vyrokovaný, krehký mier v bývalej Juhoslávii. Dotiahol to do hodnosti čatára, po skončení misie však preňho armáda prácu nemala a po reorganizácii ho zo svojich služieb prepustila.

Pavol však na ozbrojené sily nezanevrel. Naopak, túžil sa do nich vrátiť, lákalo ho najmä obrnené vozidlo Aligator, navrhnuté na Slovensku. Cieľ, o ktorý sa tak veľmi usiloval, dosiahol v septembri 2002. Prijali ho do útvaru v Trebišove. A v decembri 2004 nasledovala druhá misia na Balkán, KFOR v Kosove. Pavol v nej ako vodičprieskumník. V stále nepokojnej oblasti dávali slovenskí vojaci pozor na objekty, chránili hranicu oddeľujúcu Srbov od Albáncov. Ani príbuzné nevedeli oveľa viac ako tieto holé fakty, vojaci boli viazaní mlčanlivosťou. „Len sme tušili, že to nie je bezpečná misia, ale zato jej členovia misie spolu vychádzali ako rodina,“ hovorí Monika Andrejkovičová z Čane, Paľovo dvojča. Mali spolu ten jedinečný vzťah, akoby stále spojení neviditeľným putom.

Osudné chvíle

Pavol bol naposledy doma v decembri 2005. Chystal sa na posledný turnus. Plánoval sa vrátiť o necelý mesiac a s misiami nadobro skončiť. Čoskoro mal získať nárok na výsluhový dôchodok. Uvažoval, že si založí rodinu, opraví kúpeľňu v rodičovskom dome. Sestry po rokoch spomínajú, že v tom decembri obehol kopu z toho množstva kamarátov, čo mal a akoby sa s každým šiel rozlúčiť. „Vtedy sme si to neuvedomili...“ poznamenáva ďalšia sestra, Emília Juhásová z Trsteného, ktorej dcéra mala strýka zvlášť rada.

V deň príletu skoro 40-ročného lietadla značky Antonov bola Monika v práci v kechneckej fabrike. „Bola mi v ten večer veľká zima. Asi o pol ôsmej sa ma zmocnil čudný pocit. Prišiel po mňa muž a pýta sa, kedy mal Paľo prísť,“ hovorí. Správy boli kusé. Neprehľadné, protirečivé. Hovorilo sa, že cestujúcich prežilo po páde lietadla po náraze do stromov viac, no v krutej zime neprišla do ťažko prístupného terénu pomoc včas... Sestry sa mamke báli povedať o havárii. No pani Helena bola večer v kuchyni a mala zapnutý televízor. Keď sa jej dcéry ozvali, už vedela.

Tragédia vtedy náš región veľmi zasiahla. Plakali chlapi v krčme, smútili spolužiaci, to množstvo kamarátov, široké príbuzenstvo. O tri roky prišla rodina o najstaršieho brata Miroslava. Postupne rany trochu preboleli a vynárajú sa pekné spomienky. Dvojča Monika spomína, ako sa zoznámila s manželom. „Bol to Paľov kamarát. Raz k nám prišiel a čakal, že sa v okne objaví brat, ale vyklonila som sa ja,“ usmieva sa. „Vraj sa potom Paľa spýtal: Ty máš takú sestru? A takto sa to začalo.“

Počas trochu smutného, ale inak veľmi príjemného podvečera s Abovským hlásnikom a dobrotami na stole sa aj sestry dozvedia niečo nové. Paľo zahynul prakticky presne 50 rokov potom, čo v januári 1956 zomrel jeho dedo. Tiež vojak, ktorý bojoval v prvej i druhej svetovej vojne. Zažil dva obrovské, nezmyselné konflikty. A prežil. Pavol do skutočnej vojny nezasiahol – a predsa zahynul. To sú paradoxy života. Stopa, ktorú zanechal v Geči, tak skoro nevybledne. A napokon... koľkí z vás vedeli, že Pavol Čigaš starší pôsobil v 70. rokoch ako predseda MNV, dnes nazývaný starosta?



Pripravil Anton Oberhauser
foto:archív rodiny

Uverejnené v Abovskom hlásniku č. 4/2025