JAK PISAC A ČITAC PO HUTORACKI - 1.Časť

Úvod do rubriky o nárečiach a abovskom nárečí

      Štátnym a úradným jazykom v Slovenskej republike je slovenský jazyk – v jeho spisovnej podobe. S jeho osvojovaním začíname „s prvými dúškami materinského mlieka” a s jeho výukou od najútlejšieho veku v materských a základných školách s pokračovaním na ďalších typoch škôl. Súčasne od najútlejšieho veku sa väčšina obyvateľstva, najmä na vidieku, stretáva s nárečím (dialektom), ktoré je nespisovnou podobou slovenčiny. Toto označenie nárečia (že je nespisovnou podobou slovenčiny) neznamená, že je menejcenné ako úradný jazyk. Práve naopak. Jeho hodnota je v autentickosti jazyka tej-ktorej obce alebo historickej nárečovej oblasti. Lebo (parafrázujem): Štátnemu jazyku sa možno naučiť, ale nárečiu sa musíš narodiť.

      Spisovný jazyk je len jeden, nárečí je množstvo. Hovorí sa „Čo dolina – to reč iná”. V každom kúte Slovenska má nárečie inú podobu. Platí to najmä pre horské oblasti Slovenska, kde sa nárečie líši „od dediny k dedine” práve pre územnú nedostupnosť medzi nimi a tým aj sťažený kontakt ich obyvateľstva medzi sebou v minulosti. Dnes sa tento faktor nedostupnosti zotiera následkom rozvoja dopravnej infraštruktúry a s tým súvisiacej mobility obyvateľstva.

      Nárečie sa používa v rodinách, ale aj v každodennom spoločenskom a pracovnom styku. Vo zvýšenej miere na vidieku, v dedinách a pôvodných usadlostiach. Nárečia sú nehmotným kultúrnym dedičstvom národa spolu s náboženstvom, zvykmi a tradíciami, porekadlami, prísloviami a ostatnou slovesnosťou, ľudovými tancami a ľudovými remeslami. Nie všetci si toto dedičstvo národa, kraja a obce svojho pôvodu uvedomujeme. V súčasnom období sa teší toto kultúrne dedičstvo stvárnené v piesňach, tancoch a ľudovej hudbe zvýšenému záujmu obyvateľstva, ale aj pozornosti verejnoprávnej televízie a rozhlasu v podobe celoštátnych a regionálnych programov a relácií (napríklad Zem spieva, Zahrajte mi túto).

      V našom každodennom živote má svoje nezastupiteľné miesto spisovný slovenský jazyk, ako aj nárečie. Nie je správny názor, že nárečie je menej cenné ako spisovná slovenčina, že je podradné, nepotrebné, že je len rečou pospolitého ľudu alebo prežitkom starších generácií. Mnohí mladí ľudia majú takýto názor a postoj k reči svojich rodičov a starých rodičov. Pritom je toľko vtipných a čarokrásnych slov (kapurkova, čavargoš, bortak, hombikalka) a slovných spojení (kvašni jak juha, šarpnuc sebe betehi, očivišňe dristac, pakovac sebe čereselka), ktoré si akiste nevšimli v nárečí svojho rodiska. Pri tvorbe a používaní nárečových slov a viet nachádzame množstvo vtipu a dômyselnosti našich predkov i súčasných našincov. A to ešte nehovoríme o melodike pri ich vyslovovaní. Pri lepšom poznaní a uvedomovaní si osobitostí nárečia by sa nemohlo stať, žeby sme ním opovrhovali.                           

Karol Dzugas